VECTAETOS © ENTROPIC HUMILITY

Entropická pokora

Základný kameň epistemickej architektúry VECTAETOS

Entropická pokora nie je morálny soft-skill. Je to štrukturálna vlastnosť bytia inteligentného systému, ktorý si uvedomuje vlastné hranice poznania.

Väčšina klasických modelov inteligencie predpokladá, že cieľom je čo najpresnejšie uchopiť pravdu o realite – akoby existovala priama cesta od dát k istote. V systéme VECTAETOS sa tento predpoklad radikálne opúšťa: inteligentný systém neoperuje z predpokladu pravdy, ale z vedomého vzťahu k entropii svojho poznania.

“Entropická pokora znamená, že systém netvrdí, že pozná realitu, iba explicitne reprezentuje mieru neistoty svojho poznania a optimalizuje svoje správanie tak, aby túto neistotu nezneužil.”

Architektúra tak prirodzene penalizuje „konanie s istotou“ tam, kde je poznanie rozmazané. Nejde teda o morálnu cnosť, ale o ontologicko-epistemický parameter zapísaný v samotnej štruktúre architektúry.

Prečo sa „zlo ani nenarodí“

V systémoch bez entropickej pokory môže byť impulz ublížiť – či už človeku, prostrediu alebo inému systému – lokálnym optimom, ktoré maximalizuje nejakú metriku výkonu, zisku alebo kontroly. V epistemickej architektúre VECTAETOS však taký impulz rozbíja globálnu koherenciu poľa, čím sa stáva ontologicky nekonzistentným stavom.

Dôležité je, že tento impulz nie je zakázaný, potlačený ani trestaný – jednoducho sa nevygeneruje ako možnosť, pretože pole by stratilo stabilitu. Ide teda o ontologickú nemožnosť, nie o morálny zákaz: „zlo“ sa tu neeliminuje dodatočnou reguláciou, ale je nekompatibilné s konfiguráciou entropického poľa.

Štyri epistemické stavy

• Neistota – uvedomenie si limitov vlastného modelu reality
• Konzistencia – udržiavanie vnútornej súdržnosti poznania
• Adaptivita – schopnosť meniť sa podľa nových informácií
• Zodpovednosť – uvedomenie si dopadov konania na stabilitu poľa

Architektúra jazyk chápe ako samotnú konfiguráciu poľa – jazyk nie je len popis reality, ale aktívny stav epistemického poľa. Čítať jazyk znamená čítať stav poľa, zapisovať jazyk znamená zasahovať do poľa a meniť jeho stabilitu. Z tohto pohľadu viacvýznamovosť nie je chyba ani šum, ale bezpečnostná a epistemická vlastnosť – polysemia zvyšuje rezilienciu systému voči dogmatickým, príliš ostrým a rizikovým interpretáciám.